Sdílej
Pokud by vaše drahá polovička doma řekla, jestli ji vezmete na Ultrazvuk, tak vás asi polije pot. Avšak jen do chvíle, kdy vám bude vysvětleno, že se nejedná o návštěvu jejího gynekologa, nýbrž koncert dvou slovenských rapových stálic. Potom by asi následovalo pátrání, co se pod tím názvem vlastně ukrývá. Funkční veterán a zkušený úderník z GR Teamu se vytasili s deskou, která nebude lámat prodejní rekordy, ale i za deset let se o ní možná stále bude hovořit. Ale to bychom již předbíhali dobu, proto by bylo vhodnější si o ní popovídat, dokud je relativně čerstvá.
Pro nezainteresované možná překvapivé spojení, jiní mohli něco začít tušit už při „Domáce potreby tour“. Bylo toto období, kdy jste si uvědomili, že by to šlo?
Tono S.: Podľa mňa si si hneď odpovedal na otázku. (smích) Počas spomenutej tour sme zistili, že sme názorovo, hudobne aj ľudsky na jednej vlne a že chémia funguje. Po tour padla myšlienka spraviť niečo spoločné. Singel, EP, čokoľvek. Nakoniec je z toho 13-stopový album.
Vec: Som rád, že sme nakoniec urobili celý album, lebo boli aj myšlienky dať von len EP, ale myslím, že EP neni “vono”.
Vec: Kromě Trosek si nikdy v týmu na desce nedělal, i když jsme doufali, že se třeba CP Kombo hecne. Jak moc to pro tebe bylo o kompromisu? Nebavilo tě to ve výsledku více než třeba sólo tvorba?
Išiel som do toho tak ako do všetkého neprebádaného. S očakávaním, ale aj s obavou či to bude držať pokope. Myslím, že keby bol Tono tvrdohlavejší, tak by sme sa v niektorých momentoch nezhodli a zasekli by sme sa, ale našťastie nie je. A čo sa týka lyriky, veľmi ma prekvapil. Niektoré slohy trafil absolútne neopakovateľne. Napr. v Postráž mi Emmu rozpísal príbeh veľmi kvetnato a rozosmial ma hneď niekoľkokrát, stačilo mu povedať moju predstavu ako by sa to malo vyvíjať a skončiť a on to už spracoval humorom sebe vlastným.
Tono, Brančiho si poslouchal ještě před svou vlastní hudební kariérou. Kdy jsi jej prvně spatřil naživo jako fanoušek a kdy jako kolega z branže? Dokázal bys jako velký fanoušek Trosek sekundovat Vecovi při show stejně jako při svém výstupu na HH Žije s Redmanem?
Naživo som prvýkrát Braňa videl na nejakej akcii niekedy okolo roku 2003. Už si presne nepamätám. Kde sme sa zoznámili, fakt neviem. Sekundovať by som vedel lepšie ako Redmanovi. Moja slovenčina je o trochu lepšia ako angličtina. (smích) A Trosky celkom ovládam.
Proč dostal tento projekt název Ultrazvuk? Je to i pro specifický fresh sound, který lemuje celý tracklist? Byl primární záměr se zvukově odlišovat?
Vec: Zhodnúť sa na dostatočne údernom a dobre zapamätateľnom názve neni sranda. A to sme len dvaja. Neviem si predstaviť za akých podmienok vzniká zhoda viacčlenných kapiel na tak dôležitej veci ako je názov. (smích) Mali sme viac variantov, ostali sme pri Ultrazvuku. Zvukovo sa odlišovať sa snažím odkedy si uvedomujem aká je originalita dôležitá. Tentokrát má ale najväčšiu zásluhu na zjednotení zvuku albumu Marek Šurin, ktorý okrem jednej skladby všetky mixoval. A myslím, že album určite ultra zvuk má.
V rukách držím materiál, který se dá s čistým svědomím označit jako velice dospělé album, které i přes některá aktuální témata může být časem nadčasový. Jak nahlížíte na sezónní desky a s jakým záměrem jste k tomu přistupovali vy?
Tono S.: Neviem, či tam nejaký zámer vôbec bol. Za zvuk prakticky celej dosky je zodpovedný Branči. Tematicky je to tiež asi tak 60/40 v jeho prospech. Témy z nás podľa mňa išli úplne prirodzene. Je to o veciach, ktoré nás bavia, ktoré sa nám zdajú vtipné a aj o tých, ktoré nás trápia a vytáčajú v civilnom živote. Sezónne dosky a ich autori hovoria sami za seba. V konečnom dôsledku čas ukáže, či aj Ultrazvuk nebude len sezónna doska. Pevne dúfam, že nie.
Vec: Sezónne desky nech zostanú sezónnymi, my robíme classic shit.
A má Ultrazvuk vůbec co nabídnout mladší generaci? Není na ni obsahem až moc složitý? Takový teenager asi plně ani nepochopí skladbu věnovanou vlkům po třicítce…
Tono S.: Teenageri asi riešia iné témy a problémy ako my. Som ale dosť prekvapený, že na našich koncertoch sa objavujú aj skupinky mladších fanúšikov. Veľmi ma to teší. Vyzerá to tak, že Ultrazvuk je pre všetky vekové kategórie.
Vec: Je jasné, že teenageri to asi moc nepoberú, na druhej strane robiť univerzálnu je takmer nemožné a hlavne nastáva otázka: Načo?
Vec: Do kolika může člověk na Slovensku rapovat? Nebude se tento statistický údaj dlouhé roky měřit podle toho, jak dlouho budeš ve hře?
Meria dnes niekto Paulovi McCartneymu dĺžku kariéry len preto, že keď začínal bol typ hudby, ktorý hral, neopočúvaný? Človek môže robiť to, čo robí, dokedy chce a vládze. Sám neviem ako to bude so mnou.
Tono S.: Na desce zmiňuješ, že každý interpret je zrcadlem svých fanoušků. Je to i jisté rýpnutí do některých kolegů, kteří příliš nehledí na to, jaký může mít jejich obsah dopad?
Práveže o tom hovorím úplne naopak. Fanúšik je odrazom interpreta. Nie je to rýpanie. Je to fakt. A je to aj celkom logické. Ale ako píšeš, funguje to aj naopak. Ak sa umelec prispôsobuje tomu, čo ľudia práve chcú, jeho hudba bude znieť tendenčne a trendovo. Ak si ideš svojou cestou, fanúšikovskú základňu si vyprofiluješ. Na Ultratour si to fakt všímam a som veľmi vďačný za to, akí ľudia chodia na naše koncerty. Cítim sa medzi nimi naozaj dobre.
Jak moc jsou xenofobie a rasismus zakořeněny pod Tatrami? V Čechách je společnost rozdělena na dva tábory, vedou se věčné diskuze a spory… Věříte, že i Romové mohou mezi námi žít, aniž by si na ně někdo ukazoval prstem a muslimové neděsili místní už při přechodu hranic?
Tono S.: Tie dva tábory máme aj u nás. Rasizmus a strach z neznámeho má u nás veľmi hlboké korene a som v tomto smere dosť skeptický. Vždy tu bude časť spoločnosti, ktorá potrebuje za svoje problémy a neúspechy vždy viniť niekoho iného ako seba, odmietať všetko cudzie a bude im pohodlnejšie nenávidieť ako ukazovať lásku. Pritom je to úplný nezmysel a pokrytectvo. Nosíme handry z Číny, počítame s arabskými číslicami, naše najpreferovanejšie náboženstvo pochádza z blízkeho východu, používame americké sociálne siete a mohol by som pokračovať ďalej. Je to začarovaný kruh. Osobne budem vždy proti akejkoľvek forme nenávisti bojovať tak ako viem a budem sa snažiť ísť dobrým príkladom.
Vec: Nenávisť je prirodzená ľudská vlastnosť a často nám dopomohla k prežitiu. Keďže sme aj lovci, láskou by sme asi sotva niečo ulovili, ale treba si uvedomiť, že na lov nie sme v civilizovanom svete odkázaní. Keď hovoríme o xenofóbii, tiež nevidím veľa vyhliadok na zlepšenie. Dôležité je zmenšovať priepasť medzi väčšinovým a menšinovým obyvateľstvom a to sa nám veľmi nedarí.
Máme krátce po volbách, kde si slovenský lid zvolil první prezidentku v historii. Jaké k ní chováte sympatie? Uspěla by podle vás, i kdyby na druhé straně nebyl kandidát podporovaný Ficem?
Tono S.: Som veľmi rád, že sa jej to podarilo a beriem to možno ako znamenie, že to s našou krajinou nemusí byť až také zlé. Má príjemné vystupovanie, je sympatická, reprezentatívna, príčetná, je odborníčkou v oblasti práva, nie je jej ľahostajné životné prostredie. Mňa osobne si získala. Držím jej palce a pevne dúfam, že nesklame. Nebude to mať ľahké. To, že prevalcovala v prvom kole populistických a xenofóbnych kandidátov, ktorí mimochodom vôbec nemali zanedbateľné čísla a tvárou v tvár aj Smer-áckeho kandidáta, znamená veľmi veľa a vnímam to ako pozitívny signál do budúcnosti.
Vec: Za všetko hovorí kampaň, ktorú viedla. Ani raz sa neznížila k podlému napádaniu protivníkov a to jej podľa mňa veľmi svedčí a prinieslo jej to víťazstvo.
Již více jak rok se táhne spravedlnost po vraždách Jána Kuciaka a Martiny Kušnírové. Věříte, že nakonec boží mlýny mlít budou nebo budou podstrčeni jen obětní beránci?
Tono S.: Rád by som tomu veril. Ale ako to naozaj je, vedia len priamo zainteresovaní. Dúfam, že spravodlivosť zvíťazí.
Vec: Dôležité je, že Ján a Martina nezomreli zbytočne. Ich smrť bola impulzom pre celé Slovensko, ten hnev dodal silu a odvahu mladým osobnostiam, ktorí si povedali, že takto štát predsa nemôže fungovať a začali veci meniť. Bol to výstražný prst pre všetky tie skamenelé štruktúry, ktoré boli pri moci príliš dlho a začínali sa správať bohorovne.
Berete prezidentské volby jako novodobé cinkání klíčů? Tak nějak se mi zdá, že si mnozí dnes neuvědomují, jak moc drahá je svoboda a berou ji jako samozřejmost…
Tono S.: Tieto a aj predchádzajúce prezidentské voľby u nás ukázali, že väčšina našej spoločnosti je asi unavená z tvárí a skupín, ktoré sú u nás pri moci. Vysoké čísla, ktoré dosahujú pofidérni antisystémoví kandidáti ale ukazujú, že veľká časť spoločnosti si slobodu absolútne neváži. Zďaleka nemáme vyhrané. Za udržanie slobody treba bojovať stále.
A jak se tedy Tono cítí po třicítce a Vec po čtyřicítce? Užíváte si to nebo stále více nostalgicky vzpomínáte?
Tono S.: Beriem svoj vek ako fakt. Cítim sa výborne a snažím sa svojou životosprávou pracovať na tom, aby to tak zostalo. Mentálne by som sa nechcel vracať späť. Som vďačný za skúsenosti, ktoré mi roky priniesli a s ktorými sa cítim silnejší a pripravenejší ako roky dozadu.
Vec: Minulosť ostáva na fotkách. Čas neoklameš, čas neni kokot, tak sa snažím aspoň dôstojne starnúť, ale popritom neprestávať sa snažiť chápať dnešný svet.
Už jsi četl?
