Japonská "pohádka" o Daorovi z RCL´S

Daor je meno, ktoré hovorí niečo každému, kto aspoň okrajovo vie, čo sú graffiti na Slovensku. Od tohto človeka a jeho crewmanov si môžete pozrieť, prečítať či vypočuť miliardu príbehov, spomienok, zážitkov, názorov, napríklad v troch filmoch "Show must go on 1,2 a 3". Ja vám ponúkam len jeden, no asi najvýraznejší z Daorovho neskrotného života, ktorý zahŕňa aj známy príbeh „ako sa môže človek dostať v šlapkách a trenkách z Japonska na Slovensko“. Nenahraditeľný článok Rascals crew, ktorý je určite pravým, nefalšovaným „štátnym“ grázlom, je hrdina mnohých mladých chlapcov a postava v životoch mnohých ľudí. Sekuriťáci na celom svete určite nemajú taký názor, ale Daor je inteligentný, humorný charakter a na otázku „máš rada análny sex“ mu už odpovedala každá jeho známa aj neznáma ženského pohlavia.

Děkujeme za návštěvu stránek našeho sponzora – www.queens.cz.

Na všetky otázky kde, kedy, koľko, ským a prečo sa už nedá tak jednoducho odpovedať:

"Chápem otázke, ale ja už si nepamätám. Ja mám hlavičku už dosť v piči. Vieš, niektorí ľudia zažijú pár zážitkov a vedia o tom súvisle rozprávať, ale my zažívame každý ďeň na nejakom výlete. Spomienky sa ti ukladajú a ukladajú a nakoniec je toho toľko, že sa tvoj hard disk začne prepĺňať. Mám 31 rokov a za celý svoj život som pracoval len osem mesiacov, inak som bol stále na tripoch. Peniaze si zarábam len malovaním zákaziek, po ktorých nám zostanú aj spreje, takže na tom mrte ušetríme, nemusíme si ich kupovať."

Aký bol tvoj najhorší trip v živote?

"Nó, asi v Japosnku, ne?"

Áno? Čo sa stalo?

"Že by som bol zatknutý?"

Áno? A prečo?

"Nó, znásilnili sme tam pár Aziatiek, do riti a to sa im nepáčilo. No a oholili sme ich, lebo oni sa tam neholia. Ale nié, malovali sme."

"Nechitili nás priamo pri tom, chytili nás dva dni pred tým, ako sme mali letieť domov, boli sme tam mesiac a pol. Mesiac a pol sme tam riadne nakladali na skoro všetky metro systémy, ktoré sú v Japonsku, vo všetkých veľkých mestách -Yokohama, Tokyo, Fukooka, Osaka, Kobe, Kyoto, Hirošima, Nara.. No, tri sme nedali. Všetko sme nadrbali a hneď prvé metro čo sme dali, sme o dva dni videli s článkom a fotkou v novinách, to mám ešte doma vystrihnuté. Každopádne takých článkov bolo určite viac, no len na tento sme narazili."

"Druhé metro čo sme robili to sme museli vyjsť na takú elevated track, čo je vyvýšené metro na moste - „Nadzemka“ a tam sme museli liezť cez  odkvap. Mali sme na rukách rukavice a mne sa nejak rozdrapla, takže ja som tam zanechal, asi na odkvape alebo kde, odtlačok prstu. Keď prichádzaš do Japonska, berú ti odtlačky prstov a fotia si ťa."

"Malovali sme ešte s dvoma Austrálčanmi, s ktorými sme sa stretli až tam, o nich mi napísal jeden kamoš, plus ja, Senior a kamarát z Budapešti Ekin, tak sme to tam troška masírovali spolu. Oni neboli na tej druhej akcií."

"Hneď ako sme prišli, sme namalovali metro, takže od vtedy zbierali dôkazy skoro mesiac a pol. Čakali, aby to bolo jednoznačné a aby nás mohli zatknúť. Fotili si všetky metrá dávali si dve a dve dokopy, sem tam sme išli aj cez pole a tak, tak nám brali aj footprints, topánky a tak ďalej, 12 a polku Japonci nemajú, oni majú max 10 a pol, potom porovnávali footprints sadrové z miesta s našimi topánkami, mne nenašli nič ale u Ekina našli."

"No a my sme si ešte pár dní pred tým robili srandu, keď sme videli tie obrázky že hen hen, jakí su smiešni. Malovali sme v Kobe, na druhý ďeň sme prišli do hotela, zobudli sme sa podvečer a len tak na srandu sme si zapli zprávy. Hneď prvý shoot bol o tom, že niekto pomaloval celé metro, my sme tam vtedy dávali Top to bottomi, takže kompletne celé veľké panely. No a pri týchto správach sme si robili srandu, že pôjdeme na letisko, tam nás budú čakaťa zatknú nás! Takéto srandičky sme si robili ale nie moc dlho, ani na to letisko sme nemuseli ísť."

"Prišli do hotelu, bolo ich asi pätnásť debilov a boli v civile. Ja som išiel do výťahu a spýtali sa ma na meno, tak som sa zháčil že prečo, hneď ma chytil za ruku, sotil som doňho a potom vytiahli placky, že sú policajti. Dali mi putá a pýtali sa, kde sú kamaráti. Oni boli akurát v obchode pokradnúť nejaké pivá (je tam veľmi ľahké nakupovať zadarmo, so zlatou kartou bez mena) a keď sa po chvíľke vrátili, tak zobrali každého na policajnú stanicu zvlášť s vetou „You know why, you know why!"

"Prvý ďeň si mňa ponechali, tých dvoch ževraj ešte pustili na hotel. Zobrali nám komplet všetky veci, foťáky, oblečenie ktoré sme my ale stále menili. Len ten jeden si nechal stále tie isté topánky. Oblečenie čo sme mali na malovanie sme zahodili, takže z toho nám nič nenašli. Ja som zahodil aj tie tenisky, ktoré som používal na malovanie, takže nenašli niakú zhodu. Z foťákov sme poslali všetko preč, ja som posielal frajerke kazety,  mali len tie footprinty z tých kamošových tenisiek a vo foťáku mu našli, že si fotil metro, len yard."

"Seniora, na ktorého teda nič nemali sa pýtali, či je ochotný podstúpiť detektor lží a on, keďže si myslel, že blafujú ako u nás na Slovensku povedal, že jasné, neni problém. Lenže Japonci neblafovali, ale práve naopak si mysleli, že asi nemá čo skrývať tak ho pustili. Seniorovi sa podarilo utiecť, naňho nemai, boli krátky. Mňa si na polícií nechali, lebo mali ten odtlačok, ale jeho pustili stým, že hotel strážili policajti."

Policajti na nás vkuse pozerali, ešte aj hajzel bol s plexisklom, takže na teba pozerali aj keď si sral, čo bolo dosť nekomfortné, ale čo už.

"Senior nad  ránom utiekol zadným východom z hotela, našiel nejakú homlesácku deku, tú si prehodil cez seba a išiel do metra. Ráno chytil prvé metro, potom vlak na juh Japonska a odtiaľ išiel trajektom do Kórei. Z tej si už kúpil letenku, kamaráti mu poslali peniaze."

"No a ja som bol tri mesiace ani nie že v base, ale na policajnej stanici, pretože som chodil na miesta činu, na detektor lží, vypovedať milión krát. Bola to vyšetrovačka široká 1,8 metra, dlhá 4 a pol. Otvorená cela, policajti na nás vkuse pozerali, ešte aj hajzel bol s plexisklom, takže na teba pozerali  aj keď si sral, čo bolo dosť nekomfortné, ale čo už. V noci sa svetlo nezhasíňalo, okno tam nebolo, žiadne vychádzky ani nič, tak akuát na psychiatriu. Postel nebola žiadna, spali sme na zemi. Úplne jak sto rokov dozadu."

"Boli tam ľudia, ktorí mi rozprávali za čo sú zatknutí. Jeden za to, že ukradol tri dvdčka, zato mal 21 dní, ďalší za to, že fajčil na ulici trávu, dva týždne, za každú blbosť ich zatýkali. Keď som ich tak počúval a uvedomil si, akú škodu sme my spôsobili v desiatkach tisíc eur, tak som si myslel, že tam skysnem na mrte vela rokov. Tak som tam sedel a netušil čo somnou bude, sem tam prišiel právnik a zahlásil, že asi, maybe,  tam budem sedem mesiacov a potom pôjdem domov."

"Ja som si myslel keď ma zatvorili, že mi môžu fajčiť kokot a po 48 hodinách ma musia pustiť, ako to býva v Európe. No lenže tu som išiel po 48 hodinách k sudcovi, ktorý mi dal ďalších desať dní a podlomil mi psychiku. No schudol som tam osemnásť kíl. Policajti sa tam k tebe správajú slušne, nie ako tu, sú feroví, ani raz ťa nikto neoklame, neskúšajú na teba žiadne triky, ale neskôr aj na súde zvažujú, či si pomáhal alebo nie. Keď nepomáhaš, tak ťa môžu držať v rámci jedného prípadu až 11 mesiacov."

"Nakoniec sme mali súd, kde sme schytali dobrého právnika, pretože sa chitil nášho prípadu aby si na tom spravil kariéru. Bolo to hrozne medializované, práve preto. Inak by mi štát pridelil nejakého sráča. Tak som tam strávil tri mesiace a potom nás vyhodili. Zákaz do štátu mám na päť rokov, ale právnik mi povedal, nech už tam nikdy nejdem. On nás z toho síce vysekal, ale na oplátku sa tam už nemôžme nikdy ukázať, z toho by nás už asi nikto nevysekal. Keď mi policajti dávali veci po ukončení, tak mi povedali, nech odkážem tomu čo utiekol, že tam už tiež nikdy nemá chodiť. Takže, tam na dovolenku už nie . . ."

"Keď ideš do metra, do podzemia, musíš nájsť ten správny enter. Sú tam kamery, senzory a veľa krát aj sekuriťák. Veľa krát to nevíde, ale veľa krát ano. Veľa krát hrá veľkú úlohu štastie. Veľa krát sa stalo, že chytili kamaráta, mňa akurát nie. Organizované úteky skôr nevychádzajú, pretože niekto spanikári. Ale napríklad v Grécku a Španielsku sme podnikali šialené akcie, na ktorých sme sa dohodli že zostaneme, prišli sekuriťáci a nemali šancu, pretože v jednote je sila, nič nám nemohli urobiť. Za ten celý čas ma chytili len na Slovensku, v zahraničí boli veľké prchanice, strielalo sa do vzduchu, vyskakovalo sa na ulicu cez vetráky v Prahe napríklad, ale nikde v zahraničí ma nechytili. Iba v Japonsku..."

"Keď som bol ešte tam, tak som sľúbil frajerke, že už nikdy nebudem nič také robiť.  Japonci sú dobrí v tom, že ťa dokážu rafinovane psychicky zlomiť. No a keď som prišiel naspeť, tak som pol roka nenamaloval absolútne nič. Potom som začal s bombingami po ulici, potom som začal chodiť na vláčiky, stále chodiím na vláčiky a už aj na metrá. Tak ako pred tým."

"Som rád, pretože ma to baví. Väčšina ľudí na svete aj tak nemá svoje hobby a svoj život iba premárňujú. Ja som vďaka graffity začal cestovať po celom svete, spoznal som super ľudí a mám toľko zážitkov, že môj mozog si ich nestíha ukladať. Po novom chceme vydať knihu, pospájané story od každého, doplnené fotkami."

"Na otázku prečo malujem neviem odpovedať a ani veľa ľudí z nás. Podľa mňa to už prerástlo do nejakej určitej formy závislosti. Závislosti na cestovaní a adrenalíne. Stopercentne je to lepšie jak tráviť svoj drbnutý život v Bratislave, chodiť sa cez víkendy rozjebávať s kamarátmi, chlastať, fetovať, minúť skoro tie isté peniaze ako ja, ideš do roboty, na drink a domov. Skurvený stereotyp! A potom tie reči, jak ti každý závidí kde si ty bol a čo všetko si videl, šak choď aj ty, nevyhováraj sa a neži vo svojom metrixe pojebanom."

Text: Missy Es

Redakce - Bbarak

Komentáře

Pro vložení příspěvku do diskuze musíte být .

Přihlášení

Rychlé přihlášení přes Facebook Facebook Connect

Přihlásit

Pole označená * jsou povinná